Ako mafián našiel Boha

20. června 2010 v 13:09 |  Boh mení životy ľudí
auto
Vyrastal som v typickej sovietskej rodine. Otec bol neustále zamestnaný - buď svojou prácou, alebo inými vecami (napríklad aj inými ženami). Pre mňa nikdy nemal čas. A keď si ho aj našiel, tak iba s remeňom v ruke. V tom vlastne spočívala celá jeho výchova. Ako pravý Rus si rád vypil. Moja stará mať bola alkoholička a moja matka prišla na svet vo väznici. Bola inžinierkou a spolupracovníčkou strany v jednej veľkej organizácii. V našom dome sa nikdy nehovorilo o Bohu, s výnimkou, že sa popierala Jeho existencia. V škole nám hovorievali, že kresťania sú duchovne zaostalí jedinci a zadubení sedliaci. Také bolo teda prostredie, v ktorom som vyrástol. V dôsledku svojej výchovy som sa rozhodol celý svoj život budovať na hodnotách, ako sú svaly, moc a peniaze.
Už v dvadsiatich rokoch som mal úspechy ako karatista v sovietskom výberovom mužstve, získal som cenu na medzinárodnom turnaji v Juhoslávii a zúčastnil sa na majstrovstvách sveta v Španielsku v roku 92.

Šport a mafia

Dnes sú mnohí športovci bývalého Sovietskeho zväzu členmi mafie. Aj ja som patril medzi tento typ mužov schopných všetkého a bol som jedným z desiatich najlepších mafiánov v meste. Náš gang, volali sme ho brigáda, sa skladal z 500 členov. Každá brigáda kontrolovala svoj rajón a ten si aj strážila proti iným brigádam.
Snažili sme sa "zarobiť si" čo najviac peňazí. Veľmi veľa sme vyťažili z dohôd s firmami. Museli sa u nás pravidelne "registrovať", t.j. mesačne nám vyplácať istú sumu peňazí. Za to sme ich nechali na pokoji a chránili ich pred zásahom ostatných brigád.

Tvárou v tvár smrti

Raz sme s priateľom, ktorý si už odsedel dvanásť rokov vo väzení, zašli za istou veľkoobchodníčkou do jej domu. Stretli sme sa však iba s jej matkou. Bola veľmi pohostinná, pozvala nás ďalej a ponúkla čajom. Potom začala hovoriť o Bohu. Rozprávala tak živo, že jej až oči horeli. Bolo vidieť, že s tým svojím Bohom aj žila. Veľmi ma to zaujalo a položil som jej niekoľko otázok. Na rozlúčku nám povedala, aby sme si v ťažkých chvíľach spomenuli na Neho. Nato sme sa vydali priamo do kasína, ktoré patrilo našej brigáde. Keď sme sa najedli, chcel môj priateľ vyjsť von a zahrať si tenis. Keď som o pár minút vyšiel za ním, videl som, že sa bije s mužom
z inej brigády. Priskočil som k nim, uchopil som útočníka a vytrvale som ho mlátil do slabín. Keď som ho pustil, zložil sa a ostal nehybne ležať.
Medzitým ich už bolo päť proti nám trom. Rýchlo som otvoril dvere kasína a privolal našich ľudí. Teraz sme sa do nich pustili ôsmi. Kričali: "Skončite, chlapci! Všetko sme pochopili! Odchádzame!" Ale my sme pokračovali ako diví. Keď sme už "nahryzli", museli sme to so svojou obeťou aj doviesť do úplného konca. Zakričal som: "Nič si nepochopil!" A tak sme sa opäť do nich pustili, aby sme ich zlikvidovali. Zrazu som zbadal, ako jeden z našich protivníkov beží popri stene. Skočil za auto, namieril pištoľou a začal strieľať. V momente, keď začal strieľať, mihlo sa mi mysľou slovo "Boh". Rýchlejšie ako guľka. Náhle som sa ocitol akoby vo vzduchoprázdne. Potom sa všetci rozutekali. Utekal som i ja. Bežal som, a predo mnou padali naši ľudia. Padali k zemi, ako ich zasahovali guľky. Skryl som sa za jedno auto. Teraz sa strelec zameral na mňa, lebo som riadne zrichtoval jeho kamaráta. Ležal som vedľa auta v hromade snehu vo veľmi nevýhodnej polohe a videl som, ako sa blíži k autu. Ale náhle sa otočil a odbehol. Iba jeden krok, a bola by zo mňa mŕtvola. Toho večera z našej bandy umreli štyria muži a traja boli ťažko ranení. Medzi nimi bol aj môj priateľ, ktorý po dvojtýždňovej kóme zraneniam podľahol. A ja som z toho vyšiel bez jediného škrabanca! Ešte niekoľko hodín som sa prechádzal nočnými ulicami. "Boh existuje! Boh skutočne existuje!" premýšľal som po celý ten čas.
Moja manželka sa medzičasom o prestrelke dopočula a prehľadávala nemocnice aj márnice. Keď som konečne prišiel domov, všetko som jej vyrozprával. Cítil som Božiu prítomnosť, cítil som, akoby prenikala až do špiku kostí. Už o niekoľko dní nato som sa stretol s jedným kresťanom. Keď som sa mu zdôveril so svojimi zážitkami, povedal mi: "Boh si ťa vyvolil a chce mať s tebou spoločenstvo." V mojej skazenosti som si myslel: "Nikto nepostupuje tak jednoducho. Každý chce mať peniaze alebo iné zisky." A preto som sa toho muža opýtal: "Čo odo mňa chce?" Odvetil: "Jednoducho ťa miluje." Po tejto príhode som ešte zďaleka nebol kresťanom. Ale celá situácia sa trocha upokojila.

Výstup

A predsa sa o niekoľko mesiacov neskôr začali problémy v našej vlastnej brigáde. Mizli peniaze a moji kumpáni upodozrievali mňa. Neustále sme zápasili o rozdelenie funkcií. Aj o moje miesto bol záujem. Počul som, že by som mal "uhnúť z cesty", a už som viac svojim ľuďom nedôveroval. Rozhodol som sa, že prestanem "pracovať". Okrem toho som si myslel: "Keď Boh existuje, musím sa pred Ním zodpovedať." Pokúšal som sa nepokračovať v konaní zlých vecí, ale diabol ma nenechal. O krátky čas som si počínal tak ako predtým. Tu ma zrazu predvolal na okrsok komisár pre potlačenie zločinnosti. Povedal mi: "Mám tu na teba udanie. Mohol by som ťa poslať do väzenia, a s tvojimi problémami v brigáde by si sa z neho tak skoro nedostal! Už ťa nikto nepotrebuje. Ak však budeš pracovať pre mňa, na všetko sa zabudne." Vo svete zločinu sa špicľovanie pokladá za to posledné.
No ja som privolil, lebo som nemal na výber. Komisár mi začal klásť otázky, ale ja som navrhol: "Tvoja ponuka prišla tak náhle. Prekvapila ma. Mohli by sme sa o veci porozprávať až o niekoľko dní?" Súhlasil.
To bol posledný deň, ktorý som strávil vo svojom meste. Rýchlo som si kúpil lístok na vlak a miestenku v spacom vozni. Tam som teraz ležal. Už som nebol ten chlapík Viktor, ktorého sa bálo celé mesto. Začal som si čítať v Biblii, ktorú som si vzal so sebou. "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie" (Matúš 11,28). Ten unavený a preťažený som bol ja, lebo som bol v koncoch a nevedel som, čo ma čaká a komu ešte môžem dôverovať. Predtým som si myslel, že naša brigáda je mojím pevným zázemím. Teraz sa mi môj svet rúcal. Potom som čítal príbeh o márnotratnom synovi, ktorý mohol byť tak isto aj mojím vlastným.

Zmena

Doposiaľ som iných privádzal k plaču. Teraz som tu ležal a plakal ja. Potom som si zotrel slzy a zašiel na WC.
V ruských vlakoch v záchode všetko pláva. Stojíte v kalužiach. Steny sú vlhké. Všetko smrdí. Tak isto to vyzeralo aj v mojom vnútri. Začal som sa modliť a prosil som Boha o odpustenie. V tej chvíli som vedel, že Boh moju modlitbu vypočul a vošiel do môjho srdca. Bol som si istý, že sa všetko obráti na dobré. Od toho okamihu som vedel, že patrím Jemu.
Keby nebolo Boha, nebol by som schopný prežiť tie mesiace osamelosti ďaleko od svojej rodiny. Moja manželka sa o nejaký čas tiež stala kresťankou. Pri pohľade späť vidím, ako ma Boh ochraňoval a viedol. Dodnes som ani raz neoľutoval, že som sa stal kresťanom. Boh dal môjmu životu zmysel a cieľ.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama